Anglo-pakistanský rebel Hanif Kureishi (1954) je jedným z najvýznamnejších súčasných britských spisovateľov. Po štúdiách na King´s College v Londýne, kde získal titul z filozofie, vystriedal niekoľko neštandardných zamestnaní, dokonca pod pseudonymom Antonia French písal pornografické texty – to všetko môžeme medzi riadkami čítať v jeho prózach. Učarovalo mu divadlo a film: už ako dvadsaťsedemročný získal v roku 1981 cenu George Devine Award za hru Predmestie a o rok neskôr sa stal dvorným autorom divadla Royal Court. Jeho scenár k filmu Moja krásna práčovňa z roku 1984 závratne prekonal náklady šesťsto tisíc libier ziskom pätnásť miliónov amerických dolárov a bol dokonca nominovaný na Oscara. Kureishiho diela – najmä scenáre k filmom Stephena Frearsa Moja krásna práčovňa a Sammy a Rosie súložia, ale aj prvá kniha Budha z predmestia, divadelné hry Predmestie a Hranica šokovali autenticitou britského ázijského života. Navyše prišiel s novým pohľadom na ázijských imigrantov a ich deti, ktorí boli dovtedy pre Britov často len terčom vtipov a zlomyseľných posmeškov. Kureishiho talent potvrdil aj neúprosne otvorený román Intimita a zbierky poviedok Láska v čase smútku či Polnoc celý deň. V roku 2002 vydal zbierku poviedok Telo s ústredným fantastickým textom, v ktorom starnúci spisovateľ využije ponuku na pol roka žiť v mladom, príťažlivom tele. Knižne vyšiel i scenár k filmu Matka, ktorý v súčasnosti úspešne obchádza európske filmové festivaly. Hanif Kureishi žije s rodinou v londýnskom Notting Hille, kde sa konal aj tento rozhovor.

Keď sme sa stretli pred štyrmi rokmi, mali ste českú au-pair…

Vždy mávam české au-pair. Češky sú veľmi milé. Celý příspěvek →

Louis de Berniéres

Syn vojenského dôstojníka Louis de Berniéres-Smart sa narodil v Londýne v roku 1954. Po štyroch mesiacoch v armáde utiekol na rok do Kolumbie, kde sa živil ako učiteľ a kraviar. Po návrate študoval filozofiu v Manchestri. Prvý román mu vyšiel až ako tridsaťpäťročnému. Dovtedy sa živil ako automechanik, záhradný architekt, predavač kníh, tesár, kuriér na motorke a najdlhšie ako učiteľ. Prvá kniha, čierna groteska z Južnej Ameriky Vojna o zadok dona Emmanuela (1990), silno ovplyvnená magickým realizmom, mu priniesla Cenu spisovateľov Britského spoločenstva za najlepší debut. Nasledoval román Seňor Vivo a drogový barón (1991). O rok neskôr uzavrel voľnú latinskoamerickú trilógiu knihou Problémový potomok kardinála Guzmana. Svetovú slávu priniesol Berniéresovi román Mandolína kapitána Corelliho (1994), ktorý získal Commonwealth Writers Prize a bol preložený do viac než dvadsiatich jazykov. Po románe o chutiach Nálepky (1997) prišiel Červený pes (2001), inšpirovaný skutočným austrálskym príbehom túlavého psa, a spomienka na desať rokov života v južnom Londýne v Nedeľnom ráne v strede sveta (2001). V týchto dňoch vychádza v Británii jeho historická freska o posledných dňoch Osmanskej ríše Vtáky bez krídel (2004). Louis de Berniéres-Smart žije s priateľkou v Norfolku.

Ktorýsi recenzent o vás podotkol, že ste jeden z najlepších, ale najmenej britských autorov. Aký je to pocit?

Je fajn byť jedným z najlepších. Naozaj nemám pocit, že by som bol priveľmi britský. Briti často píšu knihy o veľmi malých svetoch, o jednom-dvoch ľuďoch, ktorí majú románik alebo o čomsi podobnom. Ja sa usilujem písať o veľkých svetoch. Veľa som cestoval, a pretože najviac zo všetkého ma zaujímajú príbehy, všade som ich hľadal. Ak nájdem dobrý príbeh v Grécku, Turecku alebo v Prahe, začnem sa venovať výskumu, ako ho napísať. Mojou krajinou je celý svet. Celý příspěvek →

Michel Faber sa narodil v roku 1960 v Holandsku. V roku 1967 sa rodina Faberovcov presťahovala do Austrálie. Po štúdiách anglickej literatúry na univerzite v Melbourne vystriedal mladý Michel niekoľko zamestnaní – pracoval v konzervárni, žehlil, prekladal telenovely, bol členom upratovacej čaty, ošetrovateľom, pokusným králikom pre medicínsky výskum, atď. – to všetko preto, aby mal zabezpečený aspoň aký-taký príjem a dosť času na písanie, aj keď iba „do šuplíka“. V Austrálii sa nikdy necítil doma, preto sa spolu s manželkou v roku 1992 odsťahovali na Terrelovu farmu na severovýchode Škótska. Jeho prvá zbierka poviedok Raz určite zaprší (Some Rain Must Fall, 1998) vzbudila veľký ohlas a získala niekoľko literárnych cien. (Zbierka je novinkou vydavateľstva Drewo a srd a vyšla v preklade Pavla Lukáča.) Nasledovali romány Pod kožou (Under the Skin, 2000, nominovaný na Whitebreadovu cenu a úspešne sfilmovaný) a Sto deväťdesiatdeväť krokov (The Hundred And Ninety-Nine Steps, 2001). V januári vyšiel Faberov thriller The Courage Consort.

V poviedke Ovce ostro satirizujete avanntgardné umenie, sebestačnosť, sebeckosť a aroganciu jeho predstaviteľov. Umelcom v texte je úplne ukradnutá práca ich kolegov. Keď som pred vyše rokom robila rozhovor s Hanifom Kureishim, povedal čosi veľmi podobné – texty jeho literárnych spolupútnikov ho viac-menej nezaujímajú. Vy ste v rozhovore pre Bookreporter podotkli, že trávite viac času písaním ako čítaním a dnes dávate prednosť odobornej literatúre pred beletriou. Do akej miery je pre umelca dôležité poznať prácu kolegov?

V mojom prípade je jediným dôvodom, prečo nečítam viac fakt, že pracujem štrnásť hodín denne sedem dní v týždni – píšem vlastné knihy. Viem však, že toto nie je najzdravší spôsob života a dúfam, že sa mi ho čoskoro podarí zmeniť. Milujem čítanie diel iných autorov a manželka mi často číta pasáže z románov, ktoré na ňu osobitne zapôsobia.
Viete, mnohí umelci klamú, keď tvrdia, že nesledujú prácu svojich kolegov. Myslia si, že keď vyhlásia, že sa im páčili texty toho a toho, literárni kritici si začnú všímať vplyv tohto autora alebo budú trúsiť nelichotivé prirovnania. Celý příspěvek →