Anglický prozaik David Lodge (1935) sa preslávil predovšetkým satirickými románmi z univerzitného prostredia. Debutoval v roku 1960 knihou Návštevníci kina. Je autorom jedenástich románov, novely, divadelných hier, filmových scenárov a mnohých literárno-kritických diel, z ktorých väčšina vyšla v českom preklade. Dva z jeho románov sa dostali do užšieho výberu na Bookerovu cenu. V rokoch 1960 – 1987 pôsobil na katedre anglickej literatúry na univerzite v Birminghame. V súčasnosti sa naplno venuje písaniu. Len vo Veľkej Británii má viac ako 2,5 milióna čitateľov. S manželkou Mary žije v Birminghame.

Patríte k autorom, u ktorých sa spája profesia spisovateľa a univerzitného učiteľa. Na rozdiel od mnohých vašich literárnych kolegov, ktorých na univerzity pozývali vďaka literárnym úspechom, aby vyučovali tvorivé písanie, vy ste sa vždy zaoberali „bežnou“ akademickou prácou – literárnou teóriou a kritikou. Prečo?

Máte pravdu, dnes je celkom bežné pozývať spisovateľov po tom, ako sa stali známymi autormi, aby učili tvorivé písanie na univerzitách. Moja generácia však bola v inej situácii. Málokto veril, že by si na živobytie mohol zarábať ako spisovateľ na voľnej nohe. Ja som o tom nikdy neuvažoval. Akademický svet ma odjakživa priťahoval a bavil, z vyučovania literárnej kritiky som mal radosť. Pozrite sa na autorov z päťdesiatych rokov, ktorí začali písať skôr ako ja– John Wain, Kingsley Amis, Philip Larkin – všetci boli akademici, niektorí učili. Až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa toto typické spisovateľské zamestnanie stalo menej príťažlivým. Za mojich čias sa dobrí študenti chceli stať učiteľmi; v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch uprednostnili médiá alebo jednoducho písanie. Možno i preto je toľko spisovateľov v generácii Martina Amisa, Iana McEwana alebo Juliana Barnesa: po promócii všetci pracovali na voľnej nohe – či už ako novinári, redaktori, v médiách – a vo voľnom čase písali knihy. Podľa mňa je táto zmena zaujímavá aj zo sociologického hľadiska. Dnes sa ťažko kombinuje akademická a spisovateľská kariéra. Na univerzitách je pomaly viac spisovateľov než v ktoromkoľvek inom zamestnaní. Toto je totiž pre autorov, ktorí nemusia byť komerčne úspešní, jedna z možností, ako prísť k stabilnému prijímu. Nemajú také povinnosti ako bežní akademici a mnohí sa stávajú na tejto dočasnej „slobode“ závislí.

Spomenuli ste rozhnevaných mladých mužov. Keď vyšla v USA vaša kniha Ginger, You´re Barmy (v češtine Zrzku, ty jsi blázen), jeden z recenzentov vás označil za rozhnevaného. Vy ste sa však bránili. Je teda slovo „rozhnevaný“ v súvislosti s vašimi začiatkami úplne nepresné?

Celé hnutie rozhnevaných mladých mužov malo pre mňa veľký význam. Istým spôsobom ma naštartovalo. Vo vtedajšom literárnom svete sa stalo akousi módou. Podarilo sa im vytvoriť klímu, umožňujúcu spisovateľom, ktorí neboli z vyšších vrstiev, neprecestovali celý svet, nehovorili piatimi jazykmi a chýbala im istá sofistikovanosť a bohémstvo, aby sa vysoká kultúra pre ľudí ako ja stala prístupnejšou. Keď sa však obzrieme späť, mnohí z generácie rozhnevaných mladých mužov neboli ako autori až takí výnimoční a ich reputácia bola priveľmi nafúknutá. Z Johna Braina či Stana Barstowa vyrástli v skutočnosti len druhoradí prozaici. Ak som vzbudil dojem, že sa blížim k poetike tohto hnutia, nebol to môj zámer. Po vojne sa zmenil spôsob vzdelávania. Na univerzitu som nastúpil veľmi mladý – mal som sedemnásť a pol a ako dvadsaťjedenročný som promoval. Hneď potom som šiel na vojnu, kde neexistovala meritokracia, v ktorej som vyrástol. Stará buržoázia tam stále mala „navrch“. Ocitol som sa v najčírejšom jadre armády, medzi vojakmi zo súkromných škôl, ktorí mi boli úplne cudzí. Pre mňa, ako totálneho zelenáča, to bol šok a cítil som sa bezmocný. Normálny život sa v kasárňach končil a na scénu sa dostala idiocia a pre mňa dávno prekonaný systém hodnôt. Preto som sa vo veľkej miere identifikoval s dielami ako Obzri sa v hneve, ktorého inscenáciu sa mi pošťastilo vidieť počas dovolenky – a keď sa predstavenie skončilo, uvedomil som si, že stojím a nadšene tlieskam. Táto skúsenosť bola súčasťou mojich učňovských literárnych rokov; všetkých týchto autorov som čítal. Keď som sa z armády vrátil na univerzitu a robil si doktorát, pracoval som zároveň ako redaktor študentského literárneho časopisu a hnutiu rozhnevaných mladých mužov som venoval celé jedno číslo, takže nepochybne ma istým spôsobom ovplyvnilo. Ale kým som začal písať ja sám, hnev mladých mužov sa pomaly vytrácal. Ja som však písal oveľa viac o katolíckom pohľade na svet, a tým som sa dostal v určitom zmysle do opozície, pretože oni sa sústreďovali najmä na svetské témy, aj keď ako neľútostní kritici spoločenského zriadenia zohrali významnú úlohu.

Ako sa dnes pozeráte na problém, ktorý Harold Bloom nazýva „úzkosťou z vplyvu“, a  ktorý vás trápil pri písaní románu Deň skazy v Britskom múzeu? Čo sa vôbec dá robiť s tradíciou a intertextualitou?

Hoci som sa s rozhnevanými mladými mužmi stotožňoval, ich vplyv nepotláčal môj štýl, skôr mi dodával energiu na vlastné písanie. Aj ja som prispel svojou troškou do literárneho mlyna – pretože nikto z nich nepísal o katolicizme z londýnskeho predmestia, takže sociálne prostredie, z ktorého som čerpal, bolo i teritoriálne iné, akému sa venovali oni. Navyše sa dá povedať, že ma uchránili pred pocitom rešpektu, ktorý sa vynáral vždy, keď som sa sám seba pýtal: ako môžeš písať v tieni autorov ako Joyce, Conrad, James, Woolfová? Inými slovami, nemusel som sa pokúšať o súťaženie s týmito velikánmi, pretože som mal svoju cestu – návrat k jednoduchosti a realizmu. Pre mňa bolo dôležité vyrovnať sa s odkazom Grahama Greena. Uvedomoval som si, že stimuloval a inšpiroval moju predstavivosť. Myslím si, že každý spisovateľ má vzor, pri ktorom sa mu, ak nie je dostatočne opatrný, môže stať, že ho začne imitovať. Napríklad Ginger, You´re Barmy je vo veľkej miere greenovská kniha. Až dlhší čas po dokončení som si uvedomil, že som podvedome použil štruktúru s retrospektívnymi prestrihmi podobnú Tichému Američanovi, dokonca i dosť skeptického, cynického rozprávača, ktorý pripomína Greenovho Thomasa Fowlera. 

Od počiatkov tvorby sa vyjadrujete k problémom súdobého katolíctva. Aký je váš dnešný pohľad?

Podľa mňa sa katolicizmus od môjho debutu výrazne zmenil. Čoraz častejšie sa stáva, že katolíkom je katolícka doktrína cudzia. V tejto krajine cirkev od základov vymiera, stráca obrovské množstvá aktívnych veriacich – ale podobná situácia je v celej západnej Európe. Nie som si celkom istý, či pomôžu inštitucionálne zmeny ako zrušenie celibátu, ženy v kňazskej službe… Možno je to prirodzený proces a azda by sme ho nemali formulovať ako problém. Fundamentálnou je otázka viery. Kedysi ľudí motivovala akási poverčivá hrôza, ktorá sa zrazu prelomila. Celosvetový obraz katolicizmu prestáva držať pohromade a dokonca otázka dnes znie – prečo by sa mali ľudia odovzdať cirkvi, byť v nej zainteresovaní? Musí to byť naozaj hlboké presvedčenie, možno čiastočne i emocionálne, zakorenené v disciplíne, rozhodnutí. Azda v tom je aj kus filantropie. Potrebovali by sme radikálne zmeniť spôsob myslenia, aby sme dokázali pretvoriť staromódny jazyk náboženstva a jeho obraznosť na čosi prijateľné inteligentnými ľuďmi i dnes. Ale potom to už zrejme nebude taká masová záležitosť. Neviem teda odpovedať na túto otázku; moja vlastná viera je veľmi provizórna: zostal som katolíkom a chodievam do kostola, ale ak občas nejdem na omšu, necítim sa vinný. Nechcem sa od katolicizmu odrezať, pretože je to kultúrny fenomén a otázky, ktoré s jeho vznikom súvisia, sú večné. Rozhodne by som však dnes nechcel byť kňazom – čo môžu robiť, keď sa im cirkev pod rukami rozpadáva?

Vo vašej rodine vraj náboženské rituály nehrali významnú úlohu. Sám ste sa raz definovali ako agnostický katolík. Je pravda, že postava Claire z Návštevníkov kina bola inšpirovaná vašou snúbenicou?

Nie úplne, hoci Clairinu rodinu inšpirovala rodina mojej ženy. Ja som bol jedináčik a vôbec som nepoznal typickú katolícku výchovu, hoci som študoval na katolíckych školách. Môj otec nebol katolík, ale mama áno – tradičná katolíčka, ktorá brala vieru ako povinnosť, ale najmä bez entuziazmu. Môj vlastný vzťah ku katolíckej cirkvi by sa dal označiť za okrajový. A potom som stretol svoju budúcu manželku. Pochádzala z typicky veľkej druhej generácie írskej rodiny. Niektoré z jej skúseností a z vplyvu katolíckej výchovy na jednotlivých jej súrodencov sa v mojich knihách odrazili, je to však trochu idealizovaný, sentimentálny obraz tradične veľkej katolíckej rodiny. Takže postava Claire nie je moja žena, hoci bola na čele triedy a predstavené ju primäli k úvahám a pochybnostiam, či by sa nemala stať mníškou.

Kritici vám často vyčítajú happy-endy…

Áno, niektorí ľudia kritizujú závery mojich kníh. Vraj je to sentimentálne volanie po optimizme. Ale mňa happy-endy priťahujú. Podľa mňa je dôležité, či záver knihy popiera jej celkové vyznenie, ako sa to občas stáva pri filmoch: happy-end ako zlaté pravidlo. Ale to je úlohou kritiky, demonštrovať, dokázať, čo robím – je to v poriadku. Sám pritom nie som veľmi optimistický, ale nemám o živote tragické predstavy, pretože si myslím, že som zažil veľa dobrého. Som si vedomý, že svet je plný zla, tragédií a zúfalstva. Azda práve preto, s pokusom o elimináciu všetkého toho nešťastia, inklinujem viac ku komickej a romantickej naratívnej štruktúre. Viac ma zaujímajú komplikované zápletky, ktoré môžu naviesť pozornosť čitateľa na jednu možnú cestu, ale o chvíľu ju úplne poprieť. Myslím, že som použil túto štruktúru, skúšal som sa s ňou pohrať, aj keď nie priveľmi sofistikovane, takže záver Peknej práce pripomína paródiu.

Vo vašich románoch zohráva významnú úlohu náhoda.

Náhoda je nepredvídaná udalosť, v ktorej sa pokúšame nájsť zmysel. Romanca ako mnohé iné prastaré príbehy sa na náhody veľmi často a rada spoliehala. Bez náhody by sme ťažko dosiahli tú správnu, čistú naratívnu štruktúru. Pre autora, ktorý píše – nazvime to trebárs realistickou metódou – je základnou otázkou, ako dosiahnuť, aby náhody, ktoré sú zámerne vymyslené, vyzneli prirodzene, keď ich objavíte v knihe. V románe Svet je malý, ktorý nesie podtitul akademická romanca, som si dovolil používať náhodu v bezhraničnej miere. Takmer každý kút sveta sa takto stal súčasťou komickej hry. Pri takomto type literatúry sa čitateľ môže zapojiť do hry a len si vychutnávať jednoduchosť nápadu podobne ako pri Shakespearových komédiách, napr. pri Komédii omylov. Ak však píšete vážnu literatúru, priveľa náhod budí podozrenie. Zaujímavý prípad sa stal kedysi mimoriadne populárnemu anglickému prozaikovi Anthonymu Powellovi. Písal siahodlhé diela na pokračovanie. Keď jeho texty inscenovali pre televíziu, dvadsať rozsiahlych kníh zredukovali do štyroch hodín: náhoda nasledovala za náhodou a bolo to absurdné.

Ako sa vám páči škatuľka „univerzitný román“?

Ak chcete brať vážne kritiku, musíte používať rovnakú terminológiu. Ja sám som ako kritik rozdeľoval texty na žánre a podžánre, aby som ich usporiadal a mohol nad nimi premýšľať v súvislostiach. Univerzitný román patrí k podžánrom a niektoré svoje knihy som vedome písal v tejto tradícii – určite Hosťujúcich profesorov  a Svet je malý. Vôbec nenamietam proti škatuľke „univerzitný román“, hoci si myslím, sú variáciou na bežný typ tejto literatúry. Pravdepodobne by som tieto knihy nikdy nenapísal, keby som najprv nečítal Amisovho Šťastného Jima. Rovnako očividne písal v stopách tejto tradície aj môj priateľ Malcolm Bradbury. Takže v podstate nemám nič proti zaradeniu do koncepcie autora univerzitných románov. Ale nie som len autor univerzitných románov. A čo sa týka Peknej práce, ktorú zvyknú kritici priraďovať k Hosťujúcim profesorom a knihe Svet je malý, nie je to univerzitný román v pravom slova zmysle, je to napoly univerzitný a napoly industriálny román.

Do akých škatuliek vás ešte zvyknú kritici zaraďovať?

Katolícky román je ďalšia obľúbená škatuľka. Je to prirodzené, lebo ma formoval intelektuálny život na univerzite a katolícka morálka. Ale vrátim sa k Peknej práci. Podľa mňa to v skutočnosti nie je univerzitný román, oveľa viac je to kniha o práci, o britskej spoločnosti, ale aj univerzitách v hlbokom thatcherizme osemdesiatych rokoch. Je to skôr sociálny román s alúziami na viktoriánske industriálne romány.

Neodpustím si otázku, z ktorej si občas vo svojich knihách uťahujete: aké sú perspektívy univerzitného románu?

Rozšírenie univerzitného románu najmä do Ameriky súviselo s popularizáciou univerzitného vzdelávania. Ako som už spomínal, množstvo spisovateľov začalo pracovať na vysokých školách. Dnes má najmä komické a satirické črty – podľa mňa preto, že myšlienka, že univerzita je miesto s akousi „liečivou silou“, je trochu absurdná. Ľudia prichádzajú na školy s ašpiráciami, ale ich očakávania sa zriedkavo podarí naplniť. Profesori sú obyčajne sklamaním, ak si ich postavíte proti ideálom, ktoré má univerzita šíriť – vedomosti a múdrosť. Toto sklamanie samo osebe veľa komiky nenesie. Je to ako v klasických pastierskych idylách – všetci tí veselí pastieri, pastierky a ovečky boli umelé. Univerzitný život v Británii a Amerike istým spôsobom pripomínajú tieto pastierske idylky, zaplnené množstvom atraktívnych mužov a krásnych žien, ktorí netúžia po ničom inom, len po študovaní v knižniciach od rána do večera, a potom profesorov, ktorí sú morálne autority, čo je často veľmi vzdialené od reality. Je to útek do akéhosi izolovaného sveta, ďaleko od nepriateľov. S týmto motívom som sa pohral v románe Svet je malý, ktorý istým spôsobom veľmi presne odráža realitu univerzitného života, ale na druhej strane ju, samozrejme, aj s istou dávkou hyperboly štylizuje. Trochu mi to pripomína Shakespearovu Márnu lásky snahu alebo Ako sa vám páči, kde sa hra prepletá s realitou.

Umberto Eco v predhovore k francúzskemu vydaniu románu Svet je malý označil túto knihu za jedno z najkomickejších diel 20. storočia. Ako ste sa cítili, keď ste sa to dozvedeli?

Bolo od neho veľmi milé, že to povedal. A veľkodušné, pretože pokiaľ viem, nikdy predtým to neurobil. Nepochybne to bolo to najužitočnejšie odporúčanie, aké som kedy dostal.

Stretli ste sa niekedy?

Áno, raz – ešte pred napísaním knihy Svet je malý. Bolo to na konferencii, ktorú navrhol. Kniha sa odohráva v roku 1979 a v lete toho roku som šiel na dve konferencie – jedna bola v Zürichu, druhá v Izreali – obe sa v knihe objavujú. A práve na konferencii v Izreali sme obaja v jeden večer prednášali v neuveriteľnej tel-avivskej horúčave v miestnosti, ktorá očividne nemala air-condition. Vtedy sme sa videli po prvý raz. Párkrát sme sa ešte stretli pri rôznych menších príležitostiach, ale dodnes si dobre pamätám jednu slávnostnú večeru, ktorú organizoval v Miláne – mali sme totiž spoločného vydavateľa.

 Barbora Škovierová (2003)