Americká spisovateľka Erica Jongová (1942) je dobre známa aj slovenským čitateľom. Jej prozaický debut Strach z lietania, ktorý spôsobil revolúciu odvahou a novátorstvom vo vnímaní ženského sveta, sa stal jedným z desiatich najpredávanejších románov 70. rokov. Tento rok oslavuje Strach z lietania tridsiate narodeniny a jeho autorka má za sebou takmer dvadsať beletristických, básnických, esejistických a memoárových kníh. Je štvrtýkrát vydatá, má dospelú dcéru, ktorá sama píše. Doma sa cíti v New Yorku a vo Westone v Connecticute, od mladosti však má slabosť pre Európu, najmä pre Taliansko. A práve v čase nášho rozhovoru bola Erica Jongová na turné v Taliansku, kde predstavovala svoj nový román Sappho’s Leap (Skok Sapfó). Taliansko je jej milovaná krajina – hovorí, že v Benátkach si vždy uvedomuje, prečo píše.

Britský prozaik Julian Barnes tvrdí, že každý autor potrebuje inú krajinu, aby si nemusel idealizovať tú vlastnú. Je to naozaj tak?

Myslím si, že väčšina spisovateľov sa cíti slobodnejšie, keď nepíše doma. Domov je vždy plný démonov a spomienok. V inej krajine akoby sa vnímanie sveta zaostrovalo.

Napísali ste niekoľko historických románov. Čo vás na tomto žánri priťahuje, v čom spočíva čaro znovuobjavovania minulosti, reinterpretácie histórie?

Minulosť nám ponúka odraz našich vlastných životov. Umožňuje nám vidieť to, čo z ľudskej povahy pretrvá a čo sa zmení zvratmi v spoločnosti.

Predtým, ako ste začali písať beletriu a eseje, ste debutovali dvoma vysoko cenenými básnickými zbierkami. V jednej z esejí dokonca hovoríte, že poézia vám zachránila život. Vraciate sa niekedy k básňam?

Ešte stále píšem poéziu, keď ku mne príde. Poézia je oveľa nezávislejšia od komerčných tlakov ako beletria. Navyše mi umožňuje vstúpiť do nevedomia, čo prospieva všetkej mojej tvorivej práci.

Odišli ste z Kolumbijskej univerzity bez ukončenia doktorátu, aby ste dopísali Strach z lietania. Bol to veľký risk, najmä keď si uvedomíme, že v tom čase ste nemohli tušiť, akú mediálnu búrku táto kniha rozpúta, že sa z nej predá viac ako 12,5 milióna výtlačkov a preložia ju do 27 jazykov. Ako ste sa cítili krátko pred publikovaním Strachu z lietania?

Vydala som ho v stave paniky a myslela som si, že ho nikto nebude čítať, alebo ako si ho aj niekto prečíta, nikto mu neporozumie. Aj mne sa tá kniha zdala veľmi riskantná. Dodnes ma ohromuje vlastná nerozvážnosť pri jej publikovaní.

Čo sa zmenilo od čias publikovania tohto románu?

Myslím si, že moje autorské ciele sa nezmenili. Chcem osláviť ženy v ich telách i v ich myslení. Dlhé roky sa ženám upieralo právo na to, aby ich vnímali ako ľudské bytosti a ešte i dnes treba obrovskú dávku odvahy na to, aby žena prejavila všetky aspekty svojej prirodzenosti.

Ako dieťa ste sa zamilovali do slov. Verili ste, že písanie môže zmeniť svet. Na ktoré reakcie na vaše knihy nikdy nezabudnete – a teraz nemyslím „požehnanie“ od Johna Updika a Henryho Millera pri publikovaní Strachu z lietania?

Vždy ma dojme, keď mi ľudia rozprávajú, že si presne pamätajú, kde čítali Strach z lietania: že sa vďaka mojim slovám necítili takí osamelí, odcudzení. Verím, že kniha môže potvrdiť ľudské pocity a zdá sa, že Strach z lietania to urobil pre milióny čitateľov.

„Slová sú ako zázračné kvety, hodené do pohára s vodou. Pridajte čitateľa a rozkvitnú,“ povedali ste. Ako si predstavujete „ideálneho čitateľa“?

Môj ideálny čitateľ je človek, ktorý miluje slová rovnako ako ja, ktorý má zmysel pre humor a baví ho objavovať absurditu sveta.

V jednom z rozhovorov ste podotkli, že feminizmus stojí uprostred nedokončenej revolúcie. Potrebuje nové impulzy od mladých ľudí, ktorí by mali poznať minulosť, aby neopakovali jej chyby. Čo teda ešte treba dokončiť v ženskej revolúcii? Je vôbec možné, aby ženy a muži boli absolútne rovní, keď sú takí odlišní?

Ženy a muži môžu byť úplne rovní, ale len vtedy, keď sa im podarí získať stopercentnú ekonomickú rovnosť, keď budú mať ženy zabezpečenú adekvátnu starostlivosť o deti, zdravie a reprodukčný výber. Žiaľ, stále vybojúvame tie isté staré bitky.

Feminizmus podporuje mnoho mužov. Čo si o tom myslíte?

Feminizmus sa nemôže pohnúť dopredu, kým ženy i muži nepochopia, že prospieva ľudskosti, deťom a všetkému živému.

V knihe esejí Čo chcú ženy porovnávate pôžitky mysle, „literárne orgie“, s telesnými rozkošami. Zmenili sa za tie roky vaše názory na vzťah duše a tela?

Keď som povedala, že písanie chápem ako „nekonečné orgie“, iba som citovala Flauberta. Naozaj som presvedčená, že ak sa autor ponorí do vášne tvorenia knihy, tento pôžitok prekonáva takmer všetko ostatné.

Barbora Škovierová (2003)