Syn vojenského dôstojníka Louis de Berniéres-Smart sa narodil v Londýne v roku 1954. Po štyroch mesiacoch v armáde utiekol na rok do Kolumbie, kde sa živil ako učiteľ a kraviar. Po návrate študoval filozofiu v Manchestri. Prvý román mu vyšiel až ako tridsaťpäťročnému. Dovtedy sa živil ako automechanik, záhradný architekt, predavač kníh, tesár, kuriér na motorke a najdlhšie ako učiteľ. Prvá kniha, čierna groteska z Južnej Ameriky Vojna o zadok dona Emmanuela (1990), silno ovplyvnená magickým realizmom, mu priniesla Cenu spisovateľov Britského spoločenstva za najlepší debut. Nasledoval román Seňor Vivo a drogový barón (1991). O rok neskôr uzavrel voľnú latinskoamerickú trilógiu knihou Problémový potomok kardinála Guzmana. Svetovú slávu priniesol Berniéresovi román Mandolína kapitána Corelliho (1994), ktorý získal Commonwealth Writers Prize a bol preložený do viac než dvadsiatich jazykov. Po románe o chutiach Nálepky (1997) prišiel Červený pes (2001), inšpirovaný skutočným austrálskym príbehom túlavého psa, a spomienka na desať rokov života v južnom Londýne v Nedeľnom ráne v strede sveta (2001). V týchto dňoch vychádza v Británii jeho historická freska o posledných dňoch Osmanskej ríše Vtáky bez krídel (2004). Louis de Berniéres-Smart žije s priateľkou v Norfolku.

Ktorýsi recenzent o vás podotkol, že ste jeden z najlepších, ale najmenej britských autorov. Aký je to pocit?

Je fajn byť jedným z najlepších. Naozaj nemám pocit, že by som bol priveľmi britský. Briti často píšu knihy o veľmi malých svetoch, o jednom-dvoch ľuďoch, ktorí majú románik alebo o čomsi podobnom. Ja sa usilujem písať o veľkých svetoch. Veľa som cestoval, a pretože najviac zo všetkého ma zaujímajú príbehy, všade som ich hľadal. Ak nájdem dobrý príbeh v Grécku, Turecku alebo v Prahe, začnem sa venovať výskumu, ako ho napísať. Mojou krajinou je celý svet.

Nepotrebujete teda jednu krajinu, v ktorej budete doma?

Nie, všade sa cítim ako doma. Je však pohodlné bývať na jednom mieste.

Váš kolega Julian Barnes tvrdí, že človek potrebuje jednu krajinu, do ktorej projektuje svoje ilúzie, ideály a lásku; domov vraj síce treba milovať, ale zároveň vnímať kriticky a s nadhľadom.

Myslím si, že Julian to cíti podobne ako ja – miluje Francúzsko, hoci väčšinou žije tu v Británii. Aj pre mňa je asi Francúzsko najobľúbenejšou krajinou. Navyše, keď má človek meno podobné môjmu, cítil by sa ako idiot, keby nevedel po francúzsky. Hoci som Angličan a žijem v nádhernej časti Británie v Norfolku, moji predkovia, protestantskí utečenci – hugenoti, ktorí žili asi pred tristo rokmi, pochádzali z Francúzska. Moji rodičia sa medzi sebou občas rozprávali po francúzsky, keď nechceli, aby im deti rozumeli – a to je dobrý spôsob, ako sa učiť!

V dome z roku 1750, ktorý ste si kúpili v Norfolku po úspechu Kapitána Corelliho, sa vraj obklopujete hudbou a mačkami. Všeobecne je známe, že ste mimoriadne technicky zručný.

Robím toho celkom dosť. Dom má navyše nádhernú veľkú záhradu s potokom. Žijem s priateľkou, ktorá je herečka, a tá domáce práce veľmi nemusí. Ale striedame sa.

Je vaša priateľka spojivom medzi vami a záujmom o divadlo?

Založili sme spolu divadelnú spoločnosť Classic Theatre. Zatiaľ sme pripravili len tri hry. Ja som však nič nepísal, iba som nakupoval a varil (smiech). Dal som do toho peniaze a moja priateľka to zrežírovala. Ak by som sám režíroval, znamenalo by to byť na skúškach každý deň, a to by ma začalo nudiť.

Je aj vaše cestovanie spôsobom, ako sa vyhnúť nude?

Nie, nie. Najviac som cestoval, keď som žil v Londýne. Vždy som si vydýchol, keď som z neho odišiel. Londýn je v pohode, ak ste turistom, ale žiť tam je peklo: je hlučný, smrdí, je priveľký, priťažko sa v ňom presúva z jedného miesta na druhé. Som rád, že tam už nežijem. Po úspechu Corelliho ma začali prenasledovať bulvárni novinári, navštívili moju matku, starých rodičov, bývalú priateľku, len aby sa dozvedeli čo najviac šťavnatých detailov. Za posledné štyri roky som však necestoval veľa, pretože som šťastný v Norfolku.

Vzhľadom na to, ako frflete na všetky tie listy od študentov, ktorí sa pokúšajú nájsť vo vašich textoch nové významy, je prekvapivé, že sa stretávame práve na akademickej pôde, kde vás čaká čítačka…

Nuž…je pomerne nepravdepodobné, že by sa niekto na tejto univerzite (Essex University v Colchestri, pozn. autorky) venoval štúdiu mojich kníh. A v každom prípade môžem dlho čítať a nenechať im veľa času na to, aby sa ma vypytovali (úsmev). Najhoršie to bolo tak pred tromi-štyrmi rokmi. Dostával som toľko listov, že som nestíhal písať vlastné veci. Dnes je to už lepšie, popularita Kapitána Corelliho poklesla. Joanne Rowlingová zo mňa sňala bremeno úspechu (smiech). Všetci čítajú Harryho Pottera alebo Phillipa Pulmanna. Aj tak však dostávam veľa listov s otázkami typu: „Prečo sa kniha končí práve takto?“ Kedysi som na ne odpovedal, dnes toho už mám po krk. Občas však čitatelia prídu s pozoruhodnými nápadmi. Pýtajú sa na zaujímavé veci, ktoré ma nútia zamyslieť sa. A navyše, keďže väčšinu času trávim doma, je príjemné vyjsť si z času na čas medzi ľudí.

Dá sa v takomto prostredí nájsť príbeh?

Príbeh asi nie. Za uplynulých tridsať rokov bolo na anglických univerzitách napísaných príbehov až-až. To nechcem. Ako som už povedal, je to malý svet (narážka na rovnomenný román Davida Lodga, pozn. aut.).
Upútavky na váš najnovší román hovoria, že Vtáky bez krídel sú eposom o bolestnom strete náboženstva a nacionalizmu na pozadí historických udalostí v juhozápadnej Anatólii.
Dej sa dohráva v juhozápadnom Turecku v rokoch 1900 – 1923 a je o komunite zmiešaných náboženstiev a rás: Grékoch, gréckych Turkoch, Arménoch, tureckých Turkoch, Židoch…všetci títo ľudia na jednom mieste. V Osmanskej ríši to bolo bežné. Píšem o tom, ako Turci prežívali prvú svetovú vojnu, bitku pri Gallipoli a obdobie, keď vstúpili do vojny Gréci s Turkami. Gréci bojovali o západné Turecko, ktoré bolo v antike súčasťou Grécka. Gréci však prehrali a oba národy sa premiešali. Moslimskí Gréci museli odísť do Turecka, aj keď nevedeli po turecky. Všetci kresťania z Turecka museli odísť do Grécka, aj keď nevedeli po grécky. Takže je to opäť o tom, ako malú komunitu roztrhá veľká politika.

Kapitán Corelli a jeho neslýchaná sláva vám zrejme po čase trochu liezli na nervy, a predsa ste sa rozhodli použiť niektoré z postáv tohto románu vo svojej novej knihe. Prečo?

Len jednu – Drosúlu. Pretože pochádzala z Turecka. Vykreslil som ju ako dievčatko a mladú ženu, to je jediné spojivo. Nie je to žiadna prehistória alebo pokračovanie Corelliho.

Raz ste povedali, že by ste chceli čitateľov dojať. S Kapitánom Corellim sa to nepochybne podarilo. Čo dokáže dojať vás?

Myslím, že presne to isté, čo dojíma iných. utrpenie, láska, odvaha. Nie som typ cynického cool spisovateľa ako napríklad Martin Amis. Cynický odstup je typický najmä pre metropolitných autorov: spisovateľ je bezpečne ďaleko a čitateľ netuší, čo si myslí alebo cíti.

Nie je to charakteristická britská črta?

Áno, ale aj francúzska.

Zaujímavé je, že ste chceli písať od štrnástich, ale spisovateľskú kariéru ste odštartovali až o dvadsať rokov neskôr. Znamená to, že celé tie roky ste písali „do zásuvky“?

V dvadsiatke som si myslel, že budem rockovou hviezdou – písal som piesne a zabudol som, že mám byť spisovateľom. Potom som bol už na rockovú hviezdu pristarý a opäť som si spomenul na písanie. Prvú kapitolu svojho prvého románu som napísal ako devätnásťročný. Knihou sa stala, až keď som mal tridsaťpäť, keď ma nehoda na motorke prinútila pol roka sedieť doma s nohou v sadre. Nakoniec sa z nej vyvinuli tri knihy – juhoamerická trilógia.

Keď spomínate hudbu, máte vraj pozoruhodnú zbierku hudobných nástrojov…

Hrám na klasickú gitaru, mandolínu, hoboj, učím sa hrať na klavír. Hraním a počúvaním hudby trávim veľké množstvo času. Dokonca si myslím, že sa o hudbu zaujímam viac ako o literatúru. Milujem klasickú hudbu. Často sa stretávam s kamarátmi v Oxforde, kde spolu hráme a nahrávame.

Okrem hudby je vaším koníčkom aj varenie. Kto vás to naučil?

(smiech) Učím sa veľmi pomaly. Mama varila výborne, ale vždy učila len sestry. O varenie som sa pravdepodobne začal zaujímať, keď som sa dostal do Južnej Ameriky, pretože v niektorých oblastiach som objavil výborné jedlá. A čím viac som cestoval, tým viac sa mi rozširoval kuchársky obzor – stredozemná, mexická, francúzska kuchyňa. Dnes mám najradšej francúzske alebo stredovýchodné jedlá. Ale netuším, ako sa robia knedle.

Ako to vlastne bolo s vaším odchodom do Južnej Ameriky? Mali ste za sebou štyri mesiace v armáde. Čo rozhodlo o skončení vojenskej kariéry?

Moja generácia spievala piesne Boba Dylana. Končila sa éra hippies. Ja som nezažil voľnú lásku a všetky tie veci, ktoré s revolúciou kvetinových detí súviseli, bol som priveľmi mladý. Škoda. Kameňom úrazu však bolo to, že neznášam, keď ma niekto diriguje. Rovnako nechcem ja dirigovať niekoho iného. Takže by zo mňa bol zlý vojak a zlý dôstojník. Okrem toho som mal priveľa morálnych pochybností, či je pre mňa armáda to pravé miesto. Nestotožňoval som sa s predstavou, že by som mal v prípade potreby zabíjať. V tom čase bola veľmi napätá situácia v Severnom Írsku a zdalo sa celkom možné, že tam budem musieť ísť a strieľať ľudí. Keď som si to uvedomil, bolo mi zle. Chcel som mať čisté ruky.

Ako na to reagoval váš otec, vojenský dôstojník?

Veľmi som ho sklamal. Každému vo svojom regimente totiž hovoril, že budem vojakom, žiaril hrdosťou – a ja som zrazu odišiel. Dnes je to už v poriadku, pretože aj otec chcel byť po celý život spisovateľom.

Vyjadruje sa vaša rodina k textom, ktoré ste napísali?

Áno. Mama je najskeptickejšia. Občas sa jej nepáči moja gramatika alebo má výhrady k sexuálnym scénam, pričom ja si myslím, že do svojich kníh sexuálne scény vôbec nevkladám!

No, jedna celkom pekná je napríklad vo Vojne o zadok Dona Emmanuela…

Áno, z tej bola mama v šoku. Keď som ju písal, neveril som, že by kniha vyšla. Mal som zlomenú nohu, nemohol som chodiť von a písal som viac-menej pre vlastné potešenie. Sex je však pri tvorbe tá najťažšia vec. Je naň veľmi obmedzený slovník. Keby to bolo jednoduchšie, písal by som o ňom viac. Nie je ťažké písať o sexe komicky, napísať zlé sexuálne scény, ale spojiť erotično a originalitu je veľmi komplikované.

Hovorili sme o tom, že vaše knihy sú často o vplyve svetovej politiky na malé komunity. Čo si myslíte o vplyve USA na Veľkú Britániu?

Uf! Čiastočne je veľmi pozitívny. Na Američanoch je skvelé to, že veria, že všetko je možné, že sny sa môžu splniť. To je dôležité. Ak v niečo veríte, stane sa to. Mám pocit, že mnohí Európania sa stali cynickými, unavenými, a pritom by sme potrebovali práve tento typ viery. Horšie je, že chápanie iných kultúr nepatrí medzi silné stránky Američanov. Ich zahraničná politika je vždy kontraproduktívna. Pokiaľ si spomínam, vždy sa dopracujú presne k opaku toho, čo pôvodne chceli. Problém je, že na svojom enormne veľkom ostrove vlastne nemusia rozumieť nikomu inému. Počul som, že deväťdesiat percent Američanov ani nemá pas! Znamená to, že si tam žijú so svojím pohľadom na svet, ľahostajní k pohľadom ľudí mimo Ameriky.
V istom zmysle máte vy, ľudia z východnej Európy, veľké šťastie. Ešte stále snívate o veciach, o ktorých sme už my zabudli snívať: sloboda, možnosť sebavyjadrenia…veci, ktoré sa na Západe berú ako samozrejmosť, ale pre vás majú stále nádych novosti a vzácnosti.

Keby ste si teraz zasnívali vy a mohli vrátiť nejaké obdobie svojho života, ktoré by to bolo?

To je dosť osobná otázka (ticho, potom smiech, opäť dlhé ticho). Myslím, že som nikdy nebol šťastnejší, ako som dnes. Mal som však jeden vzťah, ktorý by som rád vrátil a zachoval sa v ňom inak. Viete, ako to chodí. Každý mal zlomené srdce, urobil chyby, a bolo by fajn, keby sa to dalo zmeniť. Mám však desivý pocit, že by to dopadlo presne tak, ako predtým.

Pomohlo by napísať o tom a zmeniť koniec?

Hm…áno, ale ja sa nevenujem autobiografickému písaniu. Ak píšete autobiograficky, stále vás brzdí pravda. Obmedzuje príbeh. Keď pri písaní vychádzam zo skutočnosti, po čase vždy zistím, že som podráždený: fakty mi bránia v tom, aby som vytvoril dobrú fikciu. Je tu však aj iné nebezpečenstvo: je množstvo spisovateľov, ktorí píšu o vlastnom živote, a po krátkom čase im „dôjde“ materiál. Mám priateľku v Kanade, vo Vancouveri. Je tam pomerne známou spisovateľkou. Literárne spracovala celý svoj život. Minule sa ma pýtala: „Čo mám robiť? Ako mám vlastne písať beletriu?“ Podobne na tom bol aj anglický spisovateľ William Cooper, veľmi známy najmä v päťdesiatych rokoch. Celý svoj život využil v literatúre.

Nie je to trochu ako prostitúcia? Predávať svoj život, a nielen svoj, ale aj životy rodiny a priateľov?

Áno, okašlete svojich kamarátov a príbuzných. Ale prostitúcia nie je presne tá analógia, ktorá by mi napadla. Myslím si, že je to skratka k neúspechu, pretože človek nie je len materiál.

Napriek tomu, že nepíšete autobiograficky – keby ste mali vybrať jednu z vašich kníh, ktorá vás najviac vystihuje, ktorá by to bola?

Mňa? (dlhé premýšľanie) Na to sa nedá odpovedať. Môj prvý román, ten so sexuálnymi scénami, celkom pravdivo odráža, aký som bol v tej dobe – najmä humor, ktorý je dnes oveľa jemnejší. Všetko, čo píšem dnes, ma v tejto chvíli vystihuje viac ako staré veci.

Posledná otázka: ako vidíte sám seba o dvadsaťpäť rokov?

Polomŕtveho! Veď budem mať sedemdesiatpäť (smiech)! (po chvíli ticha) O dvadsaťpäť rokov budem mať na konte dve zbierky poviedok, možno nejakú poéziu a minimálne jeden veľký román. A jeden menší román. Život spisovateľa je nevypočitateľný. V jednom roku zarobíte obrovské množstvo peňazí, a o rok nemáte takmer nič. Daňový úrad si vezme štyridsať percent z toho, čo zarobím. Spisovateľ musí byť natoľko rozumný, aby si šetril na zlé časy.

Barbora Škovierová, 2004