Michel Faber sa narodil v roku 1960 v Holandsku. V roku 1967 sa rodina Faberovcov presťahovala do Austrálie. Po štúdiách anglickej literatúry na univerzite v Melbourne vystriedal mladý Michel niekoľko zamestnaní – pracoval v konzervárni, žehlil, prekladal telenovely, bol členom upratovacej čaty, ošetrovateľom, pokusným králikom pre medicínsky výskum, atď. – to všetko preto, aby mal zabezpečený aspoň aký-taký príjem a dosť času na písanie, aj keď iba „do šuplíka“. V Austrálii sa nikdy necítil doma, preto sa spolu s manželkou v roku 1992 odsťahovali na Terrelovu farmu na severovýchode Škótska. Jeho prvá zbierka poviedok Raz určite zaprší (Some Rain Must Fall, 1998) vzbudila veľký ohlas a získala niekoľko literárnych cien. (Zbierka je novinkou vydavateľstva Drewo a srd a vyšla v preklade Pavla Lukáča.) Nasledovali romány Pod kožou (Under the Skin, 2000, nominovaný na Whitebreadovu cenu a úspešne sfilmovaný) a Sto deväťdesiatdeväť krokov (The Hundred And Ninety-Nine Steps, 2001). V januári vyšiel Faberov thriller The Courage Consort.

V poviedke Ovce ostro satirizujete avanntgardné umenie, sebestačnosť, sebeckosť a aroganciu jeho predstaviteľov. Umelcom v texte je úplne ukradnutá práca ich kolegov. Keď som pred vyše rokom robila rozhovor s Hanifom Kureishim, povedal čosi veľmi podobné – texty jeho literárnych spolupútnikov ho viac-menej nezaujímajú. Vy ste v rozhovore pre Bookreporter podotkli, že trávite viac času písaním ako čítaním a dnes dávate prednosť odobornej literatúre pred beletriou. Do akej miery je pre umelca dôležité poznať prácu kolegov?

V mojom prípade je jediným dôvodom, prečo nečítam viac fakt, že pracujem štrnásť hodín denne sedem dní v týždni – píšem vlastné knihy. Viem však, že toto nie je najzdravší spôsob života a dúfam, že sa mi ho čoskoro podarí zmeniť. Milujem čítanie diel iných autorov a manželka mi často číta pasáže z románov, ktoré na ňu osobitne zapôsobia.
Viete, mnohí umelci klamú, keď tvrdia, že nesledujú prácu svojich kolegov. Myslia si, že keď vyhlásia, že sa im páčili texty toho a toho, literárni kritici si začnú všímať vplyv tohto autora alebo budú trúsiť nelichotivé prirovnania. Umelci podobne klamú o tom, kto ich ovplyvnil, keď majú pocit, že ich výber nie je dosť reprezentačný. Vždy sa musím pousmiať, keď dosť desivé popové kapely, ktoré najviac ovplyvnili iné desivé popové kapely, tvrdia, že ich ovplyvnili Kraftwerk, Tim Buckley a ďalší.
Samozrejme, niektorí autori sú ako špongie a nasajú všetko, s čím prídu do styku, a tak si musia dávať pozor. Sú spisovatelia, ktorí si prečítajú Becketta a bez toho, aby si to uvedomili, začnú okamžite písať ako Beckett. To sa mi nikdy nestane.

Jedna z postáv poviedky, Nick Kline, má strašnú agentku, ktorá sa volá Gail Frelangová. Je to ten typ ženy, ktorá je schopná ísť cez mŕtvoly, aby uskutočnila to, čo pokladá za najlepšie pre svojho (bezmocného) klienta. Aký je váš agent? Ako ste sa zoznámili a ako zvláda váš raketový úspech?

Nemám agenta. Mal som šťastie, pretože som zvíťazil v niekoľkých významných poviedkových súťažiach. A tak prišiel vydavateľ za mnou, a nie naopak. Viem, že nie je mnoho spisovateľov, za ktorými by prišiel vydavateľ a povedal – „budeme veľmi radi, keď nám pošlete nejaké texty“, ale v mojom prípade to tak bolo. Predpokladám, že keby som mal agenta, zarábal by som oveľa viac ako v súčasnosti. Peniaze ma však veľmi nezaujímajú; oveľa viac ma zaujíma to, aby som si zachoval čo najjednoduchší emocionálny život. A to mi pripomenulo, že jeden z dôvodov, prečo nemám agenta je ten, že som raz istému telefonoval a bola to Gail Frelengová! Naozajstná Gail Frelengová. Nemôžem vám povedať jej pravé meno, pretože zastupuje veľmi známeho škótskeho autora, ale tak príšerne ma znervóznila, že som sa nemohol dočkať, kedy už položím slúchadlo. Je zvláštne rozprávať sa s niekým len pätnásť sekúnd a v duchu úpenlivo jačať: „Ste upírka! Nezatínajte mi do duše tie svoje pazúry!“
Hľadala som spoločné črty pre postavy zo zbierky Raz určite zaprší. Myslím si, že sú väčšinou veľmi vytrvalé, nepoddajné; ak niečomu veria, počúvajú svoj vnútorný hlas a nechávajú sa ním viesť. Čo si o tom myslíte?
Áno, pri mnohých postavách je táto charakteristika pravdivá. Ale možno skôr zodpovedá vlastnostiam, ktoré vyjadrujú povahu Barbory Škovierovej. (?) V Príbehu hračiek je Boh veľmi zraniteľný a neistý. Niektoré z postáv v Ovciach sú popletení flákači. Alkoholickú mníšku z poviedky V prípade závratu drží nad vodou len zvyk. Chlapec z textu Tam, kde je teplo a príjemne je typický zmätený adolescent. Ale vo všeobecnosti – áno, posadnutosť a odhodlanosť je spoločnou črtou mojich postáv.
Ďalším aspektom vo vašich prózach je osamelosť postáv. Nie explicitná, sebatrýznivá osamelosť, ale čosi, čo sa stalo bežnou, neprekvapivou súčasťou každodenného života. Akoby neexistovala iná možnosť, len žiť vedľa človeka, ktorý nikdy nebude vedieť, zaujímať sa alebo chápať, čo sa v nás skutočne odohráva.

Teraz ste ma dostali! Samozrejme, máte pravdu, a zo mňa to robí typického umelca – mizerného stroskotanca, ktorý sa minul povolaním. Aby som však bránil svoje dielo, musím povedať, že osamelosť a odcudzenie zjemňuje humor, súcit a tušenie transcendentna. Moje prózy nie sú cynické.

Tá veta o mizernom stroskotancovi je prehnaná. Určite sú iní ľudia, ktorí vás lepšie ako ja presvedčia, že už dnes ste vynikajúci spisovateľ.

Je milé, že to hovoríte, ale… V skutočnosti príliš neverím vo vynikajúcich spisovateľov, vynikajúcich skladateľov, textárov, umelcov a podobne. Radšej premýšľam o vynikajúcich knihách, skladbách, piesňach, maľbách, atď. Problém s pojmom „vynikajúci“ umelec je v tom, že kritici a verejnosť ho potom používajú, aby sami seba presvedčili, že nejaké úbohé, odfláknuté dielo „vynikajúceho“ umelca musí byť akýmsi tajomným spôsobom kvalitnejšie než to najlepšie úsilie „menej vynikajúceho“ umelca. Hnevá ma, napríklad, že ľudia berú každý album Boba Dylana veľmi vážne a úporne nad ním premýšľajú ako nad dielom génia, aj keď je oveľa horší ako albumy distribuované v tom istom týždni autormi, ktorí nie sú známi.
Viem, že v každej knihe je a mal by byť priestor pre čitateľove interpretácie, ale veľmi by som chcela vedieť, prečo chce Frances z poviedky Raz určite zaprší opustiť svojho priateľa? Je jasné, že síce nie sú „spriaznené duše“, ale ona je predsa dostatočne nezávislá, šmrncnutá feminizmom – a pri tom všetkom túži po dieťati. Nie je to paradoxné? On sa usiluje robiť jej radosť, ale zároveň sa odmieta stať otcom jej dieťaťa…

Všetky zaujímavé vzťahy sú pokusmi zladiť paradoxy. Chceme, aby sa o nás niekto staral, a zároveň chceme byť sami, chceme deti a zároveň sa nechceme obmedzovať, chceme, aby náš milenec bol zodpovedný, ale zároveň nepredvídateľný, atď., atď., atď.
Nakoľko ovplyvnilo štúdium angličtiny vaše vlastné písanie?
Mnohí módni spisovatelia predstierajú, že vzdelanie je irelevantné či dokonca škodlivé. Ľudia ako Irvine Welsh, ktorí chcú, aby ich hodnotili ako revolucionárov z robotníckej triedy, robia všetko pre to, aby ich diela pôsobili surovo a drsne, čo však nijako nesúvisí s univerzitami alebo štúdiom. To je síce pekná fantázia, ale realita je taká, že väčšina skutočne nevzdelaných ľudí pracuje na podradných miestach a zaspáva pred televízorom miesto toho, aby písala knihy. Štúdium literatúry sa mi veľmi páčilo a naučil som sa sakramentsky veľa. Akademická disciplína je veľmi prospešný nástroj.
Písať ste začali pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Prečo ste poviedky nikomu neukázali?

Ukazoval som ich Bohu Literatúry na nebi.
Neboli ste ani trošku ambiciózny?

Nikdy som nechcel obrovské sumy peňazí alebo drahé prístroje. Z materiálneho hľadiska som vždy vlastnil toľko, koľko som potreboval, dokonca aj počas rokov, keď som žil na hranici toho, čo by mnohí ľudia označili za chudobu. Túžil som po súkromí, troche jedla a CD-čkach z bazáru. A streche nad hlavou, pretože som skúšal písať v prírode a nešlo to – rozptyľuje ma to.
Čo sa stalo, že po rokoch ste vyšli „z ticha a samoty“ svojich próz? (Viem, že to bol najmä nápad vašej manželky, ale bolo to náhle rozhodnutie, alebo vás musela trpezlivo presviedčať, aby ste texty poslali do súťaží?)
Musela ma trpezlivo presviedčať, Boh jej za to žehnaj.

Ako je to so „slovami vo vašej hlave“? Akým spôsobom k vám hovoria? A akým spôsobom ich počúvate? Ste iba médiom, ktoré zapíše, čo počuje vo svojej mysli?
Predstava, že umelec je médium, že piesne sa vznášajú „vo vzduchu“, akoby len čakali na to, kedy ich už nejaký textár stiahne, predstava, že maliari nechávajú rozhodnúť štetec, kam sa pohne, atď. je skvelá. Ale v mojom prípade to tak nefunguje. Som remeselne vysoko precízny spisovateľ, ktorý si veľmi starostlivo vyberá cesty na dosiahnutie požadovaného cieľa. Dokonca i maximálne emocionálne pasáže plánujem and realizujem celkom zámerne. To neznamená, že tieto emócie nie sú pravdivé, ale naozaj zriedkavo píšem „naslepo“.

Vo svete vášho prvého románu Pod kožou je vzhľad celkom zavádzajúci; len to, čo je pod kožou, je skutočne dôležité. Existuje niečo, čo by ste vždy chceli mať „pod kožou“?
Srdce.

„Napriek rozdielom sú ľudia takmer rovnakí – a tá rovnakosť zahŕňa i záľubu v krutosti,“ hovorí sa v citáte z interpretácie románu Pod kožou v magazíne Bookreporter. Súhlasíte?
Je to paradoxné. Všetci zvláštni ľudia sú pod povrchom nudne konvenční. A všetci nudne konvenční ľudia, keď ich lepšie spoznáte, sú neuveriteľne zvláštni. V skutočnosti naozaj nikomu nerozumieme a nikto nerozumie nám.

Rozhodli ste sa čítať len „vynikajúce a hlboké“ knihy. Čo ich robí „vynikajúcimi a hlbokými“, keď si ich vyberáte?

Myslím si, že ľudia veľmi dobre vedia, kedy čítajú podradnú literatúru, knihy, ktoré vznikli len na to, aby poskytli lacné vzrušenie a zaplnili čas. Ľudia si hovoria: „Dobre, viem, že je to brak, veď potom si prečítam aj niečo dobré.“ Pre mňa je život prikrátky na to, aby som ho trávil čítaním odpadu. Ak je kniha napísaná dobre a má zaujímavého ducha, je to jasné už po niekoľkých odstavcoch – niekedy aj po prvom riadku!
Nielen vaše knihy, ale aj váš život nesú znaky experimentovania – čosi ako „veď počkajme a uvidíme“ (stačí sa pozrieť na zoznam zamestnaní, ktoré ste vystriedali, rovnako ako život v meste i na vidieku, momentálne na malej železničnej stanici kdesi na Vysočine). Je pre vás experimentovanie dôležité?

Niektoré z vašich špekulácií o mne svedčia o veľkej vnímavosti, ale táto je celkom mimo! Zamestnania, ktoré som vystriedal, sa mi skrátka v tom čase naskytli v súvislosti s tým, že som bol chudobný a chcel som mať dosť času na písanie. O zmene bydliska som nikdy nerozhodoval sám. Rodičia ma vzali do Austrálie, keď som mal sedem, a o odchode do Škótska rozhodla moja žena. Žil som v meste, keď som študoval na vysokej škole, ale len preto, že tam bola univerzita, a teraz žijem na vidieku, pretože tu chcela žiť manželka. Žiť mimo „civilizácie“ má množstvo výhod i nevýhod. Dýcham čistý vzduch, vidím nádherné veci a môžem pracovať v tichu a pokoji. Na druhej strane mi chýbajú koncerty, filmy, výstavy a podobne. A čo sa týka experimentovania v textoch, nezaujíma ma experiment pre experiment. Niektoré moje romány a poviedky sú štýlom a štruktúrou dosť staromódne. Pre mňa je však dôležité, aby sa navzájom od seba líšili. Budem odolávať každému pokusu zaškatuľkovať moje prózy.

Ako si môžete byť istý – či skôr – ako dokážete zaručiť, že každá z vašich kníh bude iná ako tá predchádzajúca?
Keď som bol na Slovensku, kúpil som si pár albumov od rôznych umelcov z českého a slovenského regiónu. Kúpil som si napríklad starý album skupiny vlasáčov, ktorí hrajú veľmi progresívny jazz-rock a volajú sa Fermata, folkový album Jaroslava Hutku, najnovšie CD-čko Ivy Bittovej, temný syntezátorový album z osemdesiatych rokov dvojice Ivan Csudai a Martin Burlas a akési gýčovité nezávislácke vecičky od kapely s názvom Ecstasy Of St Theresa. Každá z nich sa mi páči celkom iným spôsobom. A to je dôvod, prečo každá z mojich kníh bude iná.

A čo ak aj vy podvedome začnete písať ako niekto, koho knihy na vás zapôsobili?
Ak by to hrozilo, už by sa to stalo.

Na čo myslíte, keď čítate recenzie na svoje knihy?

Teší ma, keď niekto zrecenzuje ktorúkoľvek z mojich kníh, pretože médiá sú dnes také preplnené informáciami, že mnohé dobré knihy sa načisto odignorujú. A pokiaľ ide o samotný
obsah recenzií, len veľmi zriedkavo mám pocit, že ktosi prenikol k podstate diela – ale potom zažijem záblesk spokojnosti.
Ktorý aspekt úspechu je pre vás najpríjemnejší?
Moja žena roky tvrdo pracovala, aby uživila našu rodinu. Je fajn, že jej konečne môžem ponúknuť príležitosť, aby si oddýchla a rozvíjala vlastnú tvorivosť. V súlade s pestovaním „kariéry“ píšem rád recenzie na knihy pre noviny. Naozaj teraz žijem tak, ako som chcel už dávno. Akurát mi za to doteraz neplatili.
Prečo sa vaši rodičia rozhodli žiť v Austrálii?
Obaja mali deti z predchádzajúcich manželstiev, za ktoré už nechceli byť zodpovední. Odchod na opačnú stranu zemegule bol útek, úplne nový život. V to aspoň dúfali. Samozrejme, minulosť si odniesli so sebou.
Premýšľali ste niekedy nad návratom do Holandska?

Keď som ako sedemročný začal chodiť do austrálskej školy, bol som veľmi nešťastný, že nikto nehovorí po holandsky, a zúfalo som túžil vrátiť sa domov. Ale netrvalo to dlho. Aj keď po holandsky hovorím celkom dobre a s rodičmi som až do odchodu z domu v devätnástich komunikoval v holandčine, zamiloval som sa do angličtiny.
Kde je hranica medzi vašou predstavivosťou a skutočnosťou? Ste posadnutý svojimi postavami? Hovoríte o nich často s niekým iným? Myslíte na ne trebárs pri prechádzke, pri jedle či zaspávaní?

Keď píšem knihu, často sa rozprávam o postavách s manželkou, ale skôr preto, že obaja chceme, aby bol výsledný text čo najúčinnejší. Nie som si vedomý toho, že by som o svojich postavách premýšľal inokedy.

Ako by ste charakterizovali román The Courage Consort?
Zacitujem vám z upútavky na obálke: Pravdepodobne siedmy najznámejší vokálny súbor v Británii, The Courage Consort, sa dostane na belgický zámok, kde má dva týždne nacvičovať novú zákazku, odstrašujúco komplikované Partitum Mutante. Netušiac, čo ich čaká v rukách video-umelcov a alkoholických fotografov, idú si vyspievať dušu. Ale možno túto skladu hrať verejne? Záleží na tom, že skladateľ je maniak preslávený útokom na manželku ihličkovou topánkou pri výdaji batožiny na milánskom letisku? Dokážu piati členovia kapely ovládnuť vlastné sexuálne napätie a absolútne odlišné temperamenty? A čo sa skrýva za neľudským hlasom, ktorý na nich po nociach volá z lesov?
Ezoterický svet avantgardnej hudby tvorí bizarné pozadie pre príbeh neobyčajnej sily, možno najdojemnejší, aký Michel Faber doteraz napísal. Z disharmónie a bujarosti Partita Mutante ožíva do reality priteľstiev, nezávislosti a túžby znecitlivená žena.

The Courage Consort je kniha plná napätia a tajomna. Existuje niečo, čo pokladáte za tabu, niečo, o čom by ste nikdy nechceli napísať knihu?
Áno, ale nie preto, že by som chcel, aby to zostalo tajomné. Nikdy by som nenapísal knihu o triviálnych, prchavých veciach, pri ktorých by som si v hĺbke srdca bol istý, že o sto rokov nebudú nikoho ani trochu zujímať. Tu v Spojenom kráľovstve sa v súčasnosti vydáva množstvo kníh, ktoré sa nepretržite odvolávajú na obľúbené televízne relácie, na najpredávanejšie tituly v hitparádach, na najmodernejšie prístroje, názvy reštaurácií a krčiem, ktoré sú „in“, atď. Tieto romány sú nevyhnutne spojené s ľuďmi, ktorí majú momentálne podobný životný štýl, ale v budúcnosti ich práve to odsúdi na bezvýznamnosť.

Ďakujem. Želám vám veľa šťastia. A veľa dobrých kníh.

Aj ja ďakujem. O to sa naozaj usilujem – napísať veľa dobrých kníh.

Barbora Škovierová, 2002