Britského spisovateľa Simona Mawera (1948) preslávil najmä román The Glass Room z roku 2009 (v češtine vyšiel pod názvom Skleněný pokoj), inšpirovaný osudmi brnianskej Vily Tugendhat. Táto kniha sa dostala do užšej nominácie na Man Bookerovu cenu. Mawer má Brno rád – vyše desaťročie pred Sklenou izbou ho do mesta prilákal príbeh Johanna Gregora Mendla, a tak vznikol Mendlov trpaslík. Pred pár dňami sa do Brna opäť vrátil, aby hovoril aj o svojom najnovšom románe – o Dievčati, ktoré spadlo z neba. Príbeh mladučkej Marian, ktorá sa stane špiónkou špeciálnych jednotiek počas druhej svetovej vojny, je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Kniha vychádza v týchto dňoch v češtine.

Narodili ste sa v Anglicku, ako dieťa ste prežili tri roky na Cypre, päť rokov na Malte a posledných tridsaťpäť rokov žijete v Taliansku – a predsa ho nepokladáte za domov. Kedysi ste povedali, že domov si nosíte v mysli. Ako vás formoval tento kočovný život?

Môj otec bol zamestnancom Kráľovského vojenského letectva a každé dva-tri roky sme sa sťahovali. Preto som chodil som na internátnu školu. Tam, obklopený množstvom „kamarátov“, som si vytvoril vnútorný svet a v ňom sa zrodila túžba stať sa spisovateľom. Internátna škola ma naučila, že fantázia sa môže rozvíjať bez ohľadu na to, kde sa fyzicky nachádzam.

Prečo ste sa rozhodli žiť v Taliansku?

Bola to náhoda. Britských autorov odjakživa priťahuje oblasťou Stredozemného mora a aj pre mňa to bol sen. Chcel som žiť na Malte, moja žena je totiž Malťanka. Potom som našiel inzerát na miesto učiteľa v Ríme a pomyslel som si: to je výborné! Získal som tú prácu a odvtedy žijeme kúsok od Ríma.

Ako z tohto odstupu vnímate Britániu?

Vracať sa do Británie je pre mňa veľmi zaujímavé. Chodievam tam často a mám tam veľa priateľov, ale je to úplne iný svet. Nikto nemôže povedať, že nie som Brit – a predsa je to cudzina. Je zvláštne byť takto izolovaný, ale myslím si, že pre moje písanie je to výhoda.

Váš otec aj starý otec pracovali pre vojenské letectvo. Premýšľali ste niekedy o kariére vojaka?

Keď som končil vysokú školu, netušil som, čo by som mohol robiť. Naozaj som zvažoval vojenské letectvo, ale som neskutočne rád, že to nevyšlo. Od povojnových čias sa letectvo len zmenšovalo. Videl som súmrak impéria. Nemyslím, že by som tam bol šťastný. Aj tak by som nemohol lietať, lebo mávam migrény, čo som neprezieravo napísal do lekárskeho formulára. Ani môj otec, liberálny, inteligentný muž s mnohými záujmami, nijako zvlášť nestál o to, aby som vstúpil do letectva.

Čo robíte, keď inšpirácia neprichádza, keď sa nemôžete pohnúť z miesta?

Píšem epizodicky a niekedy je ťažké nájsť tú správnu vetu, ktorou by som mohol nadviazať na predchádzajúci úsek. S ľútosťou musím citovať Hemingwaya, ktorého inak príliš neuznávam: „Stačí napísať len jednu dobrú vetu, zvyšok je jednoduchý.“ Áno, každá epizóda musí začínať tou správnou vetou, ktorá udá tón ostatnému textu. A na takú vetu sa čaká.

Marian, hrdinka vašej novej knihy, má niekoľko identít. Môžete ich trochu osvetliť?

Keď som písal o Marianinom nočnom zoskoku, okamžite sa mi vynorila paralela s Alicou v krajine zázrakov, so snovým padaním králičou norou. Alica v krajine zázrakov a Za zrkadlom sú veľmi múdre a fascinujúce knihy a pre mňa dve najdôležitejšie knihy, ktoré boli napísané v angličtine. Tie hry slov, výstrednosť, akési bláznovstvo sú veľmi, veľmi anglické. Preto som Marian vybral krycie meno Alice. Zároveň je však aj Anne-Marie, a toto meno som zvolil zámerne, pretože moja mama sa skutočne poznala s jednou zo žien z Veliteľstva zvláštnych operácií, agentkou Anne-Marie Waltersovou, teda Colette, ktorej je kniha venovaná.

Ako ste spokojný s reakciami na Dievča, ktoré spadlo z neba?

Deprimovali ma recenzie, ktoré knihu kritizovali za to, že nie je Sklenou izbou. Keď som písal Sklenú izbu, nebolo mojím cieľom vytvoriť hlbokú intelektuálnu knihu. Pri Dievčati, ktoré spadlo z neba, som chcel napísať rýchly a vzrušujúci príbeh, pretože je za ním reálna skúsenosť ľudí, ktorí takéto životy žili. Keď hlavná hrdinka Marian zoskakuje s padákom uprostred noci na územie Francúzska, hovorí si: „Môže byť niečo na svete takéto vzrušujúce?“ Chcel som napísať čo najrealistickejší text a vyjadriť vzrušenie a strach – dve emócie, ktoré je veľmi ťažké rozlíšiť, pretože k sebe majú tak blízko. Ale pokračovanie bude celkom iné.

Píšete pokračovanie?

Polovicu mám už hotovú. Mnohí z tých, ktorí boli naverbovaní do špeciálnych jednotiek, mali veľmi ťažký povojnový život. Obdobie mieru je totiž nudné a oni si často nevedeli nájsť miesto vo svete, čo sa mi zdá zaujímavé. Takisto ma zaujíma povojnová Británia, lebo si ju ešte trochu pamätám. Až do roku 1952-53 fungoval prídelový systém a Británia bola sivá, bezvýrazná krajina, ekonomicky zdevastovaná vojnou. Fascinuje ma predstava hrdinu, vracajúceho sa z dobrodružnej výpravy, ktorý musí zapadnúť do tohto pochmúrneho sveta.

Ktorú časť nového románu máte najradšej?

Poslednú kapitolu. Ale nechcem prezrádzať dej tým, ktorí knihu nečítali. Iba dúfam, že vás zasiahne.

Barbora Škovierová (2012)