David Lodge

Anglický prozaik David Lodge (1935) sa preslávil predovšetkým satirickými románmi z univerzitného prostredia. Debutoval v roku 1960 knihou Návštevníci kina. Je autorom jedenástich románov, novely, divadelných hier, filmových scenárov a mnohých literárno-kritických diel, z ktorých väčšina vyšla v českom preklade. Dva z jeho románov sa dostali do užšieho výberu na Bookerovu cenu. V rokoch 1960 – 1987 pôsobil na katedre anglickej literatúry na univerzite v Birminghame. V súčasnosti sa naplno venuje písaniu. Len vo Veľkej Británii má viac ako 2,5 milióna čitateľov. S manželkou Mary žije v Birminghame.

Patríte k autorom, u ktorých sa spája profesia spisovateľa a univerzitného učiteľa. Na rozdiel od mnohých vašich literárnych kolegov, ktorých na univerzity pozývali vďaka literárnym úspechom, aby vyučovali tvorivé písanie, vy ste sa vždy zaoberali „bežnou“ akademickou prácou – literárnou teóriou a kritikou. Prečo?

Máte pravdu, dnes je celkom bežné pozývať spisovateľov po tom, ako sa stali známymi autormi, aby učili tvorivé písanie na univerzitách. Moja generácia však bola v inej situácii. Málokto veril, že by si na živobytie mohol zarábať ako spisovateľ na voľnej nohe. Ja som o tom nikdy neuvažoval. Celý příspěvek →

Erica Jong

Americká spisovateľka Erica Jongová (1942) je dobre známa aj slovenským čitateľom. Jej prozaický debut Strach z lietania, ktorý spôsobil revolúciu odvahou a novátorstvom vo vnímaní ženského sveta, sa stal jedným z desiatich najpredávanejších románov 70. rokov. Tento rok oslavuje Strach z lietania tridsiate narodeniny a jeho autorka má za sebou takmer dvadsať beletristických, básnických, esejistických a memoárových kníh. Je štvrtýkrát vydatá, má dospelú dcéru, ktorá sama píše. Doma sa cíti v New Yorku a vo Westone v Connecticute, od mladosti však má slabosť pre Európu, najmä pre Taliansko. A práve v čase nášho rozhovoru bola Erica Jongová na turné v Taliansku, kde predstavovala svoj nový román Sappho’s Leap (Skok Sapfó). Taliansko je jej milovaná krajina – hovorí, že v Benátkach si vždy uvedomuje, prečo píše.

Britský prozaik Julian Barnes tvrdí, že každý autor potrebuje inú krajinu, aby si nemusel idealizovať tú vlastnú. Je to naozaj tak?

Myslím si, že väčšina spisovateľov sa cíti slobodnejšie, keď nepíše doma. Domov je vždy plný démonov a spomienok. V inej krajine akoby sa vnímanie sveta zaostrovalo. Celý příspěvek →

Doc. PhDr. Ivo Plaňava (nar. 1934 v Brne) absolvoval v roku 1958 FF UJEP v Brne, odbor psychológia. Pracoval ako klinický psychológ v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži, v Československom rozhlase ako redaktor pre programy z psychológie a hraničných odborov; v rokoch 1970 –1990 rôzne: manželské a rodinné poradenstvo, klinická psychológia, detský domov, na voľnej i trochu zviazanej nohe. Od roku 1990 pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne, v súčasnosti prednáša na Fakulte sociálnych štúdií MU manželské a rodinné poradenstvo a medziľudskú komunikáciu; od roku 1989 vedie súkromnú prax. Je autorom mnohých odborných i osvetových statí, programov v rozhlase i televízii a niekoľkých kníh. Ivo Plaňava je od roku 1958 ženatý, má tri dcéry a štyri vnúčatá.

Partnerské úlohy muža a ženy sa zmenili. Manželstvo je dnes menej záväzné, ale kladú sa naň väčšie očakávania. Aby sa vzťah vydaril, nemusíme hľadať podobnú povahu alebo rovnaké hodnotové orientácie – je treba rozvíjať v ňom intimitu, ale i osobnú autonómiu. Celý příspěvek →

Český prozaik a fejtonista Ludvík Vaculík (1926) pracoval ako robotník v Baťových závodoch, neskôr ako vychovávateľ v učňovskom internáte. Po vysokoškolských štúdiách pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Rudé právo, v Československom rozhlase a Literárních novinách. Ako signatár Charty 77 bol v 70.-80. rokoch perzekvovaný. Založil a redigoval samizdatové vydavateľstvo Edice Petlice. V debute Rušný dům (1963), v ktorom ťaží zo skúseností internátneho vychovávateľa, kriticky zachytil mravnú devastáciu a pokrytectvo dobovej socialistickej spoločnosti. Autobiografický základ mal i úspešný román Sekyra (1966), vyrovnávajúci sa s generačným sporom o chápaní socializmu. V jeho neskoršej tvorbe sa stupňoval pocit absurdity (Morčata, Toronto 1977), vrcholiaci v denníkovom románe Český snář (Toronto 1983, Brno 1990), Typizuje situáciu intelektuála vystaveného tlaku totalitného systému. Mučivé sebareflexie zachytil v románe Jak se dělá chlapec (1993). Denníkové záznamy z detstva, z učňovských a študentských rokov, komentované z odstupu niekoľkých desaťročí, zhrnul v diele Milí spolužáci (1995). Denníkové záznamy z rokov 1969-72 publikoval v knihe Nepaměti (1998). Z množstva fejtónov (najmä v Lidových novinách) vzniklo niekoľko knižných výberov. Zatiaľ posledným Vaculíkovým románom je vnútorná dráma príbehu starnúceho spisovateľa a študentky Loučení k panně (2002).

V jednom rozhovore ste povedali: „Čo som nežil, to neviem, a čo neviem, to nemôžem napísať.“

Dokážem písať o tom, čo som nezažil – dokážem si to vymyslieť. Nemám však dôvod. To, čo som nezažil, ma nenúti písať. Písanie je spôsob, a na to možno ešte prídete, keď to budete potrebovať, ako sa vyrovnávať s vecami. Keď človek v tiesni píše, vždy zvíťazí – v skutočnosti to tak nebýva. Mňa to sprevádza po celý život – buď som si písal priamo denník, alebo záznamy v kritickom období. Od tretej triedy meštianky, keď pán učiteľ Ječmínek prikázal celej triede, aby si viedla denník. Celý příspěvek →

Britského spisovateľa Simona Mawera (1948) preslávil najmä román The Glass Room z roku 2009 (v češtine vyšiel pod názvom Skleněný pokoj), inšpirovaný osudmi brnianskej Vily Tugendhat. Táto kniha sa dostala do užšej nominácie na Man Bookerovu cenu. Mawer má Brno rád – vyše desaťročie pred Sklenou izbou ho do mesta prilákal príbeh Johanna Gregora Mendla, a tak vznikol Mendlov trpaslík. Pred pár dňami sa do Brna opäť vrátil, aby hovoril aj o svojom najnovšom románe – o Dievčati, ktoré spadlo z neba. Príbeh mladučkej Marian, ktorá sa stane špiónkou špeciálnych jednotiek počas druhej svetovej vojny, je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Kniha vychádza v týchto dňoch v češtine.

Narodili ste sa v Anglicku, ako dieťa ste prežili tri roky na Cypre, päť rokov na Malte a posledných tridsaťpäť rokov žijete v Taliansku – a predsa ho nepokladáte za domov. Kedysi ste povedali, že domov si nosíte v mysli. Ako vás formoval tento kočovný život?

Môj otec bol zamestnancom Kráľovského vojenského letectva a každé dva-tri roky sme sa sťahovali. Preto som chodil som na internátnu školu. Tam, obklopený množstvom „kamarátov“, som si vytvoril vnútorný svet a v ňom sa zrodila túžba stať sa spisovateľom. Internátna škola ma naučila, že fantázia sa môže rozvíjať bez ohľadu na to, kde sa fyzicky nachádzam. Celý příspěvek →